Participácia vo vzdelávaní
Paradigma direktivizmu má hlbšie korene v histórii školského systému. Začalo sa to za socializmu. Štát a štátostrana urobili z učiteľov nedôstojných prisluhovačov totalitného režimu: od organizovania kolektivizácie po vymáhanie povinných dodávok poľnohospodárskych produktov, organizovanie osláv, brigád, agitácií a pod. Hoci boli obeťami, lámanými vo svojich zásadách a preťažovanými ad absurdum, vo verejnosti zostal obraz takýchto neobľúbených učiteľov. Kto dokázal nezatrpknúť, ten si získal srdcia detí a úctu ich rodičov. A nebolo ich našťastie málo. Prvky tohto myslenia sa dnes preniesli aj do súčasného vnímania školstva. Naše školstvo má priveľa kontroly, primálo podpory. Sme špecialisti na vypracovávanie stále nových a nových štandardizovaných testov na porovnávanie výkonov detí, ale nedokážeme učiteľom pomôcť, aby aj to najproblémovejšie dieťa dokázali priviesť k školskému úspechu. Z učiteľa sme urobili nesvojprávnu bytosť, ktorá musí aj po absolvovaní špecializovaného päťročného štúdia neustále formálne dokazovať svoju kvalifikovanosť namiesto toho, aby sme mu už počas štúdia umožnili získať kvalitnú praktickú skúsenosť v škole a naučili ho učiť. V mnohých školách sa kladie väčší dôraz na získanie veľkého množstva vedomostí. Dôležité je vysvetlenie učiva, preskúšanie, splnenie učebných osnov a plánov. Na žiakov sa pozeráme ako na vyznamenaných, priemerných a slabých. Častými slovami, ktoré počujeme v školských triedach či zborovniach, sú prospech, priemer známok, počet chýb, písomné práce, testy, diktáty. A učiteľ rozhoduje, učiteľ známkuje, kritizuje, hodnotí.
Silná orientácia v pedagogickom procese na obsah vyučovania je príčinou zanedbávania sociálnych kompetencií žiaka a jeho osobného rozvoja. Prvok participujúceho elementu je značne zakotvený vo formálnom fungovaní rady školy ako samosprávneho orgánu, ktorý viac-menej je funkčný pri výbere riaditeľa školy. Ťažkým „údelom“ učiteľa sú ambiciózni a málo kritickí rodičia, ktorí v spoločenskej atmosfére naháňania lacných úspechov trpia úzkostlivými obavami o budúcnosť svojich ratolestí a najradšej by im cestu k budúcnosti vydláždili až za obzor svojho života. A čo tu môže učiteľ rodičom ponúknuť, keď ho systém centralizovaného vzdelávania obmedzuje?
Paradigma slobody znamená službu, podporu škole, otvorenosť, participáciu rodičov, učiteľov, žiakov, vedenia školy, zriaďovateľov a sympatizantov školy, ich vzájomnú dôveru, rovnocenný prístup, akceptáciu a ústretovosť v prospech žiakov a študentov. Učitelia sú kľúčovými hráčmi v procese participácie vo vzdelávaní, potrebujú SLOBODU – prejaviť sa ako kreatívni učitelia, slobodne vybrať si vyučovacie metódy podľa toho, k čomu inklinujú; DÔVERU – že svoju prácu robia odborne, napriek tomu, že nevyužívajú zaužívané chodníčky; PODPORU – v profesijnom rozvoji, že si môžu vybrať školenia, ktoré ich posunú vpred bez limitovaného počtu či určenia organizácie; REŠPEKT a DÔSTOJNOSŤ – že ich názor je dôležitý pri formovaní a smerovaní školy, nemusí byť rovnaký ako názor vedenia, že nie sú posledným elementom v rozvoji školy, že sa s nimi zaobchádza slušne a úctivo; REŽIM – nie zvonku organizovaný 45 – minútový systém, ktorý riadi nepríjemný zvonček, ale systém zohľadňujúci individuálne potreby žiakov a učiteľa; SPÄTNÚ VÄZBU medzi ŽIAKOM, UČITEĽOM, RODIČOM – žiaci chcú vedieť, kde majú medzery a ako lepšie porozumieť či zapamätať si učivo, no známky ich stresujú, rodičia dostávajú reálny, neskreslený a objektívny obraz o výkone svojich ratolestí. Práve učiteľ je povolaný na to, aby nielen informoval, ale aj formoval, aby vytváral z triedy prostredie dialógu, konfrontácie názorov, hľadania správnych riešení a názorov.
Riaditeľ školy zastáva v každej škole najdôležitejšiu a najvplyvnejšiu strategickú pozíciu, z ktorej vyplýva jeho komplexná zodpovednosť za akékoľvek školské aktivity i klímu školy. Jeho spôsob vedenia školy determinuje jej povesť, formuje sociálnu klímu tejto inštitúcie a podstatnou mierou ovplyvňuje úroveň morálky a profesionalizmu podriadených. Zriaďovatelia pomáhajú zabezpečovať dostatočné financie na rozvoj kvality školy a sympatizanti ponúkajú zázemie a držia silný štít nad ochranou vzdelania ako hodnoty.
Rodičia sú partnermi prvej dôležitosti, v tejto paradigme zohrávajú jednu z najdôležitejších úloh. Ich aktívne pôsobenie, záujem, vklad svojej osobnej angažovanosti je novým fenoménom dôležitým v rozvoji školy, v jej smerovaní, v nadstavovaní krátkodobých i dlhodobých úloh, v riešení rôznych dilematických situácií. Participácia rodičov v školách má výrazný vplyv na školskú úspešnosť detí, zlepšuje motiváciu žiakov pre učenie aj disciplínu, zvyšuje študijnú výkonnosť a, čo je rovnako dôležité, znižuje a odstraňuje problémy žiakov v správaní.
Štúdia publikovaná v Review of Economics and Statistics preukázala, že aktívna a ambiciózna participácia rodičov na vzdelávaní má väčší dopad na dosiahnuté vzdelanie ich detí ako väčšie úsilie vynaložené akýmkoľvek učiteľom či žiakom, alebo študentom samotným.
Žiaci a študenti sú platnými členmi školskej komunity, otvorenosť v komunikácii zbavenej strachu z neúspechu, vytváranie partnerského a priateľského vzťahu v školách, primeraná miera kontroly a sloboda má za následok rozvoj zdravého sebavedomia, posilnenie kritického myslenia, schopnosť reálneho úsudku a posilňovanie zodpovednosti nielen vo vzťahu k sebe, ale i k ostatným členom komunity a v širšom ponímaní k celej spoločnosti.
PaedDr. Mária Barancová