Deti to vedia - To, čo sa nepokazí, netreba často bolestivo naprávať

Čím som staršia, tým viac ich obdivujem a učím sa od nich. Znovuobjavujem zvedavosť, hravosť a chuť skúšať svoje možnosti. Učím sa tešiť zo zdanlivých maličkostí, ktoré dokážu zmeniť deň, robiť všetko s plným nasadením a hravosťou, ktorá nečakane rozosmeje. Učím sa naplno zahĺbiť do toho, čo robím tak radostne a ľahko, ako som vedela vtedy, keď som bola malá. Pretože všetky deti to vedia. Všetky sú zvedavé, prirodzene učenlivé a odvážne. Skúšajú a hľadajú svoje možnosti a schopnosti bez toho, aby sa dopredu báli, videli neúspech či nemožnosť niečo urobiť. Nevidia automaticky dôvody, prečo nie, ale hľadajú, ako áno. A nech sme v dospelosti akokoľvek odvážni a pružní, prídu situácie, keď nové výzvy nezvládame s takou prirodzenou ľahkosťou a vášňou ako deti. Prečo? Odpoveď je jednoduchá – naša osobnosť je ovplyvnená skúsenosťami, kedy sme boli vedení k tomu, čo sa ako nedá, na čo ani nemáme pomyslieť, pretože je to skúsenosť osoby pre nás dôležitej a blízkej a my ju prijmeme ako fakt. Dobrovoľne, automaticky, alebo je toľkokrát opakovaná, že jej uveríme.

Presne toto je veľmi zásadné v tom, ako veľmi je dieťa ovplyvnené okolím v najranejšom veku. Prvé roky je formované rodinou, jej skúsenosťami a hranicami. Neskôr v škole, kde trávi nesmierne dlhý čas a ovplyvnené proste je, či chce alebo nie. Školské (a aj škôlkarske) prostredie zásadne ovplyvňuje jeho vzťah k sebe a k svetu. K tomu, či si dôveruje, má zdravý postoj k čiastkovým neúspechom, keď vôbec môžeme toto slovo použiť, pretože sa učí. Tu je úplne zásadné, ako sa k tomu, čo dokáže, postaví okolie a ako sa učí vnímať seba v rôznych interakciách. Či sa začne na seba hnevať, lebo nie je dosť dobré, rýchle, odvážne, alebo výsledky dokáže vidieť ako svoje mantinely, ktoré vie samé posúvať.

Keď je v prostredí, kde môže slobodne skúmať, čo ho skutočne baví, čo sú jeho prednosti a kde to chce a vie zmeniť, nesmierne rastie jeho sebaistota, ochota, prirodzený optimizmus a prirodzený rešpekt k ostatným. Nie je naučené automaticky hodnotiť, kritizovať, odsudzovať, robiť to, čo považuje za správne niekto iný a preto ani ono nenúti iných do toho, čo nechcú. Rešpekt a zdravá sebadôvera rastú v prostredí, kde sa nedokazuje, nebojuje, nehodnotí každý krok. Rastú tam, kde sú všetci zúčastnení partnermi, aj keď na svojej pozícii a vzájomne sa dopĺňajú, pretože tak to v správnom svete chodí - nikto si neprekáža, ale všetci si vedia pomáhať. Je nemožné čakať od ľudí takéto postoje vtedy, keď vyrástli v prostredí tlaku na dokonalosť, výkon, činnosti riadené zhora bez uznania potrieb dole. Je to nemožné, keď sú deti zaradené do dvoch skupín – dobré a zlé, poslušné a neposlušné, múdre a hlúpe. Je to nemožné, keď ich kvality vyjadruje číslo a kvalitu školy číselné vyhodnotenie testov, kde sa porovnáva neporovnateľné, akoby sme mohli riešiť, či sú lepšie jablká alebo hrušky. Tento prístup je hlboký omyl nášho školstva, ktorý každodenne ukazuje naša spoločnosť, keď zápasí o skutočnú ľudskosť a priateľské spolunažívanie. Dnes prevažujúci školský systém nemôže pripraviť na život ľudí, ktorí budú naplnení schopnosťami nutnými pre najkrajšie ľudské spolužitie, po ktorom každý v srdci túži, pre spolužitie rešpektu a úcty.

Eduvolúcia spája ľudí, ktorí majú jasno v tom, aké prostredie dieťa potrebuje, aby rástlo. Do tejto koncepcie prináleží aj Three In One Concepts, ktorá presne vie, čo dieťa potrebuje, aby vedelo žiť šťastne a zdravo. Vie nájsť to, čo mu neprospieva a pomôcť mu zmeniť to tak, ako chce, lebo aj toto dieťa vie. Práca so stresom, ktorý spúšťa vážne životné ťažkosti a to, že mnohé pramenia zo školského systému, ma spojili s Eduvolúciou. To, čo sa nepokazí, netreba často bolestivo naprávať. Právo detí na skutočnú školu pre ich život, nie pre predstavu niekoho pre niečo, považujem za jedno z najdôležitejších.

© Autori: Miroslav Sopko a Anton Adamčík, 2021. Všetky práva vyhradené. Poháňané reakčným systémom Typemill.